V procese, ktorý sa začal 21. apríla 1954 (trval do 24. apríla),
odsúdili Husáka na doživotie, Horvátha na 22 rokov väzenia, Okáliho na
18, Ladislava Holdoša na 13 a Ladislava Novomeského na 10 rokov väzenia.
Štátna bezpečnosť (ŠtB) začala už na jeseň 1949 rozpracovávať Husáka,
ktorý bol predsedom Zboru povereníkov, Okáliho povereníka vnútra a
povereníka školstva Novomeského. Neskôr pribudli Holdoš a Horváth. Vo
vyšetrovacej väzbe sa ocitli vo februári 1951.
Počas nej boli okrem vystavovaniu krutému fyzickému a psychickému
nátlaku nútení naučiť sa svoje odpovede podľa pokynov vyšetrovateľov.
Pred oficiálnym procesom sa konal dokonca simulovaný na overenie, či
obžalovaní odpovedia na otázky sudcov vopred pripravenými a naspamäť
naučenými odpoveďami. Z obvinených najviac vzdoroval Husák. Napriek
brutálnym metódam, na ktorých participovali aj príslušníci sovietskej
bezpečnosti (NKVD), sa ho vyšetrovateľom nepodarilo zlomiť.
Prvýkrát sa pojem - buržoázny nacionalizmus - výrazne objavil v
súvislosti s roztržkou sovietskeho vodcu Josifa Stalina s juhoslovanským
vodcom Josipom Brozom Titom v roku 1948. Sovietska moc tvrdila, že
priaznivci Tisa resp. buržoázni nacionalisti, ktorým sa pripisovalo, že
ešte aj na pôde socializmu bojovali za práva svojho národa, prenikli do
orgánov komunistických strán.
"Buržoázny nacionalizmus nie vždy patril medzi ´ostro sledované´
ideologické úchylky. Dokonca v priebehu dejín sa vytvoril socialistický
internacionalizmus medzi národmi budujúcimi socializmus a socialistické
vlastenectvo v týchto jednotlivých národoch a národných štátoch. Táto
úchylka sa stala ostro sledovanou po roztržke medzi Sovietskym zväzom a
jeho satelitmi na jednej strane a Juhosláviou na druhej strane roku
1948. Vtedy prijalo Informačné byro komunistických strán, v ktorom mal
hlavné slovo Sovietsky zväz na čele so Stalinom, dve uznesenia, ktoré
ostro odsúdili predovšetkým tézu o zvláštnostiach budovania socializmu v
jednotlivých krajinách. A aby sa nikde nemohol objaviť nový Tito,
začali sa vykonštruované procesy so všetkými, čo i len potenciálnymi
nositeľmi ´herézy´ tohto druhu," uviedol pre TASR Stanislav Sikora, bývalý vedecký pracovník Historického ústavu Slovenskej akadémie vied.
Ideálnym nositeľom tejto "úchylky" na Slovensku bol podľa historika
Husák, ktorému vyčítali národno-emancipačné úsilia už v medzivojnovom
období, ako aj schopnosť formovania národných antifašistických hnutí pod
vedením komunistov. Po skončení druhej svetovej vojny v roku 1945 a
obnovení Československej republiky československí komunisti podľa Sikoru
predpokladali, že ich prioritnou úlohou bude výlučne boj o moc, ktorý
sa skončí socialistickou revolúciou. Avšak tzv. povstalecké vedenie
Komunistickej strany Slovenska (KSS), do ktorého okrem Husáka na rôznych
úrovniach patrili aj Novomeský, Horváth, Okáli a Holdoš, sa aj v tom
čase usilovalo o rozšírenie právomocí slovenských národných orgánov.
"Napokon sa českí a slovenskí komunisti dohodli, že sa sústredia na
boj o moc, a národnostná otázka sa vyrieši až po víťaznej socialistickej
revolúcii. Husák a spol. brali túto dohodu vážne a po februárovom
prevrate v roku 1948 nadviazali na svoje predchádzajúce
národno-emancipačné úsilie. A to nemali robiť. Okamžite totiž narazili
nielen na tradičnú komunistickú centralizáciu štátnej moci uskutočňovanú
Gottwaldovým vedením Komunistickej strany Československa (KSČ), ale aj
na spomínanú situáciu, ktorá vznikla po roztržke medzi Sovietskym zväzom
a Juhosláviou," vysvetlil Sikora.
Totalitná komunistická moc v Československu na čele s Gottwaldovým a
neskôr Novotného vedením KSČ rozhodne dosiahla týmto procesom svoj cieľ.
"Úplne podriadila Slovensko centrálnej stranícko-štátnej moci v
Prahe. Tento proces, ktorý sa skončil takmer totálnym odbúraním
právomocí slovenských národných orgánov v Ústave ČSSR z júla 1960, bol
ešte poistený aj tým, že v roku 1953 bol do funkcie prvého tajomníka ÚV
KSS dosadený Čech Karel Bacílek, politik mimoriadne neinvenčný, ale
tvrdý a poslušný. V tejto situácii bol akýkoľvek pokus aj o nepatrné
posilnenie kompetencií slovenských národných orgánov považovaný za
prejav buržoázneho nacionalizmu, pričom obvinenie z tejto úchylky sa
všeobecne zneužívalo na odstraňovanie nepohodlných osôb z politiky," uviedol historik.
Neprimerané tresty pre tzv. buržoáznych nacionalistov ako aj neľudské
mučenie za účelom priznania vykonštruovaných obvinení podľa Sikoru
zakladali potenciál stať sa v príhodnej chvíli martýrmi i hrdinami, čo
sa týka najmä Husáka, ktorý skutočne hrdinsky odolával beštiálnym
metódam mučenia. Keď sovietske vedenie na čele s Chruščovom začalo v
rámci tzv. destalinizácie už od roku 1956 požadovať rehabilitáciu
postihnutých osôb sa situácia zmenila aj pre slovenských buržoáznych
nacionalistov, ktorí boli v roku 1963 rehabilitovaní a nimbus
prenasledovaných martýrov a hrdinov začal podľa historika pôsobiť.
Odsúdených prepustili podmienečne na slobodu väčšinou v roku 1960 na
základe amnestie prezidenta. Čiastočnej rehabilitácie sa dočkali o tri
roky neskôr. Gustáv Husák sa neskôr stal prezidentom socialistického
Československa.
"Všetky monsterprocesy v 50. rokoch minulého storočia boli tak
dokonale zinscenované a vehementne komentované v masmédiách, že väčšina
občanov im uverila. Ako príklad uvediem výrok spisovateľa Dominika
Tatarku ohľadne výpovede Vladimíra Clementisa v procese s Rudolfom
Slánskym a spol: Ako som mohol neveriť, keď som jeho priznanie počul v
rádiu na vlastné uši?," zdôraznil pre TASR Stanislav Sikora.